Spomenúc Gorilu, názorová bipolarita v tejto téme je drvivým percentom tlačená do pozície hegemóna zo strany celej verejnosti. Ohľadom Iránu je tu zložitejšie, trochu viac čudné, ale to je dobré, pretože na bežné veci existuje veľa odpovedí, ako by povedal Dr. House.
Lekcia šachu
Z médií vidieť, že západu vadí jediná vec a tou je iránsky jadrový program a jeho potenciálna či skutočná hrozba pre stabilitu regiónu. Občas niekto predostrie video, na ktorom Ahmadinedžád horlivo reční o smrti Izraela. Asi každý kto sa pozrie na mapu sveta a ovláda čo i len trochu geografiu vie, že tu primárne nemusí ísť o tento problém. Prečo je Irán takým tŕňom v oku? Dovolím si predostrieť menšiu analýzu.
Magický trojuholník
Región stredného východu a Strednej Ázie je nesmierne bohatým na nerastné suroviny. Perzský záliv je ropným centrom sveta a pri geografickom položení Iránu je pod jeho veľkým vplyvom. Koniec koncov sme to mohli vidieť pri vyhrážkach Iránu zablokovať Hormunský prieliv. Irán patrí medzi najväčších kontrolovateľov ropy a je na druhom mieste v rebríčku zásob zemného plynu. To by ešte nebolo samo o sebe ani tak zaujímavé, skôr všeobecne známe.
Rusko je čo sa týka plynu na vrchole rebríčka a je dôležitou energetickou tepnou pre Európu. Nord Stream je hotový, South Stream cez Čierne more by mal byť hotový do roku 2015. Plynové laby ruského medveďa obchádzajú nás „chudákov" vo východnej a strednej Európy a koncentrujú sa na biznis. Tu by sa možno trebalo zastaviť a zapolemizovať o idee veľkého slovanského dubiska pod ktoré sa utiekame, ale to možno inokedy.
Čína sa v 21. storočí stáva nie len armádnym ale aj ekonomickým valcom. Nemožno pochybovať, že bude spotrebiteľom č. 1 týchto surovín v nastávajúcich desaťročiach.
Obsah tohto magického trojuholníka nevyhnutný pre jeho „funkčnosť" treba doplniť krajinami medzi týmito troma „parťákmi". Hovorím o Turkmenistane, Azerbajdžane a Kazachstane. Turkmenistan kontroluje 4. najväčšie zásoby zemného plynu na svete. Ostatné krajiny veľmi nezaostávajú.
Symbióza par excellence
182 kilometrov dlhý plynovod medzi Iránom a Turkménskom je obojstrannou obrovskou výhodou. Irán si zabezpečuje sever krajiny plynom z Turkmnénska a spokojne môže uvoľniť svoje rezervy na juhu krajiny pre export. Turkméni na oplátku získajú stabilného spotrebiteľa, istý trh a na druhej strane sa im otvoria cesty na svetový trh v perzskom zálive. Všetci sú spokojní a každý má čo chcel.
Irán vidí obchodného partnera aj v Ankare. Plynovod Tabríz - Ankara bol z prevádzky však viackrát vyradený. Niekoľkokrát ho odpálili teroristické skupiny, inokedy sa hovorilo iba o zlých „weather conditions" či problémoch v obchodovaní medzi Turkménskom a Tureckom, no potenciál pre obchod tu určite je.
Samotné Rusko má v strednej Ázii asi najväčší vplyv. Štát, ktorý budem opäť skloňovať bude Turkménsko. To podpísalo s Ruskom ešte v roku 2009 viac ako výhodnú dohodu, keď sa Rusi zaviazali kupovať od Turkménov plyn podľa cenového výpočtu používaného na európskom trhu. Pre Rusov to bude na prvý pohľad neziskový obchod. Ale ako s týmto plynom môžu naložiť? Buď ho predajú cez svoj severný alebo južný plynovod, prípadne čoraz menej obľúbený cezkontinentálny priamo do Európy alebo sa dohodnú s Európou a USA na zdroji pre zásobovanie plynovodu Nabucco, ktorý mal a stále má slúžiť ako diverzifikácia voči ruskému plynovému (takmer) monopolu vo vzťahu k Európe. Teda, či sme chceli alebo nie, ruskej taxe sa pravdepodobne nevyhneme.
Plynové koketovanie Turkménska a Číny nemôže ohroziť ruského záujemcu, keďže Turkméni v ňom vidia strategického kupca. Rusi sa taktiež mnohokrát vyjadrili v zmysle bližšej spolupráce aj s Azerbajdžanom, ďalšou strategickou krajinou Kaukazu, ktorá zároveň zabezpečuje priame spojenie s Iránom. Teda vyzerá to tak, že USA nezískajú zdroj pre Nabucco ani v Azerbajdžane.
O čo tu teda v tejto kartovej hre ide? Kto má v rukách eso, ten jednoducho vedie. Snahy USA a najmä závislej Európy obísť Rusko a Čínu a nájsť si spojencov v strednej Ázii a tým pádom dostať pod kontrolu Kaspické more plné zemného plynu vyzerajú byť v ruinách. Energetická mapa sa kreslí inak ako si USA predstavovali. Platiť sa bude vlastníkovi, platiť sa bude vytvárajúcemu sa symbiotickému celku, pavučine hospodárskych, ekonomických a vojenských vzťahov vyhovujúcim všetkým zainteresovaným. A to sa logicky Američanom nepáči.
Ropné embargo voči Iránu má svoj efekt, ale z môjho pohľadu nie tak zásadný aby to podlomilo tento celok. Irán vie, aké vzťahy má na sever od svojich hraníc a vie, že Rusi a Čína stoja za nimi či už vojensky alebo v rámci podpory ich jadrového programu. Na východných hraniciach je spojený s Čínou cez Pakistan. Ten nemá zo západom dobré vzťahy už dlhšiu dobu a je teda viac ako pravdepodobné, že diaľnica Karakoram medzi Pakistanom a Čínou bude ďalšou spojovacou tepnou pre Irán. O čínsko-pakistanských vzťahoch by sa dalo písať osobitne, možno inokedy ale v skratke - Čína zásobuje Pakistan jadrovými reaktormi a ako oponent spoza rohu nazerá India v pozadí so Spojenými štátmi.
Pýtate sa...Neskončila už náhodou tá studená vojna? Ehm...
Rozdiel oproti minulosti tu je. Opozičný blok proti USA a Európe už netvorí jeden hegemón ale skupina ekonomicky a surovinovo silných krajín strednej a východnej Ázie. Aj keď sú medzi nimi rozpory a isté opovrhovanie ako medzi Čínou a Ruskom, vždy ich spája možnosť oponovať Západu a konkurovať mu v čo najväčšej možnej miere, prípadne ho vytlačiť z týchto pozícií. A chýba nám železná opona samozrejme. Ináč sa politika zadržiavania vplyvu aplikuje v plnom rozsahu.
Preto sa načŕta otázka, či je práve iránsky jadrový program to, čo naozaj straší západ.
Iránske bum bum
Snažím sa predstaviť si situáciu, že Irán by mal k dispozícii jadrovú zbraň. Pre mnohých je to nepredstaviteľné, ale v pozícii medzi Ruskom a Čínou, teda veľmocami s obrovským jadrovým potenciálom sa Irán môže cítiť tak trochu ako chudobný príbuzný.
Irán je doslova obklopený jadrovým potenciálom iných. Je tu India, Pakistan, Rusko, Čína, Izrael, Američania tu majú svoje základne a lietadlové lode. Uvedomuje si vôbec Ahmadinedžád to, že ak by takúto zbraň použil proti často skloňovanému Izraelu, tak to neostane bez odozvy a spustil by nezastaviteľné domino zásahov do iných záujmov? Povestná nukleárna zima by nemusela byť len témou scifi filmov a nevyťažil by z toho nikto nič a hlavne nie Ahmadinedžád. Bol by až taký hlúpy, že by prevrátil seba a svoj národ v popol? To je otázka na diskusiu.
Sú však názory, že vyjadrenie ohľadne zničenia Izraela boli len suchým, populistickým a obyčajným politickým speachom s cieľom zaimponovať davu stojacemu pred ním a zároveň západom nepochopeným speachom. Bola to rovnaká hlúposť s akou dnes vidíme snahy o čo najrýchlejší vojenský zásah proti Iránu. Pod vzájomnou atmosférou strachu sa totiž robia „najlepšie" vojenské rozhodnutia a to by mal vedieť každý líder. Pardón, z minulosti sa poučiť nedá.
Sankcie len provokujú, vojenské cvičenia oboch strán podobne. Budeme sa navzájom škrtiť dovtedy, kým to jedna zo strán nevydrží, čo môže mať katastrofické následky, ktorých začiatok je už teraz na spadnutie.
Západ sa cíti byť opustený a čoraz ťažšie si hľadá kamarátov na piesočku a tak trochu sa tomu divý? Prečo? Za posledných 30 rokov klesol americký vplyv vo svete veľmi výrazne. Nie je to práve v ich nie veľmi správnom nazeraní na zahraničnú politiku? Ak máme byť tou vyspelejšou časťou sveta, nemali by sme používať iné metódy ako udieranie päsťami do stola spolu s hrozbou vojny?
Talk with people and trade with people
Toto heslo by malo rezonovať vo veľkej politike. USA by mali otvoriť veľký dialóg a ostatné strany by ho mali prijať ak nemá dôjsť k najhoršiemu, pretože toto všetko nie je o Iráne ale o aplikácii rozdeĺuj a panuj. Mám však obavy, že hlúposť dnešných svetových lídrov a ich zaslepenosť doviedli zahraničnú politiku národov do bodu prekročenia Rubikonu kedy už niet žiadnej cesty späť.
